Prišiel so slovami: “Začínam halucinovať.”
“Viac nemôžem,” povedal.
Boli sme na 10-dňovom meditačnom Vipassana kurze, toto bol štvrtý deň.
V tomto-ročnom kurze som bol zvolený za manažéra a bol som zvyknutý, že za mnou chodia študenti s pochybnosťami. Traja iní to v tomto čase už vzdali a šli domov.
Avšak tento bol nezvyčajne rozrušený:
“Je to príliš intenzívne.”
“Nemôžem pokračovať,” hovoril mi.
“To je v poriadku,” vravím mu. “Prečo však toľko strachu?”, pýtam sa seba.
Minútu na to za mnou prišiel Daniel: “Kde je Christopher?”
“Potrebujem s ním hovoriť, je to môj brat.”
Daniel je miestny doktor.
Spriatelili sme sa na začiatku kurzu, pretože mi pomáhal vyberať stehy z ruky, ktorú som si pred kurzom zlomil. Teraz som mohol pomôcť ja jemu, nasmeroval som ho za Chrisom.
Keď sa vrátil, hovorí: “Je hanba, že odchádza.”
“To on ma sem priviedol.” Ako to? Myslel som, že Chris je nový študent.
“Áno, je na Vipassane prvýkrát.”
Zvláštne!
“V minulosti však veľa meditoval a cestoval…”
“Bol v Indii, Nepále, Thajsku. Keď mi našli nádor na mozgu, doporučil mi, nech skúsim Vipassanu, ako spôsob, ktorým sa s tým vyrovnať.”
“Wow, to ma mrzí,” reagujem.
“Nemusí, teraz viem, že to bolo najlepšie, čo sa mi mohlo stať. Zmenil som vďaka tomu svoj život.”
Jeho postoj ma inšpiruje.
“Ako to, že teda Chris odišiel?”, vyzvedám.
“Pretože,” pokračoval Daniel: “Keď predtým meditoval, miešal rôzne techniky, nerobil to správne a nikdy nezažil pravú Vipassanu.”
“A potom sa zbláznil.”
Čože?
“Zbláznil sa,” zopakoval mi.
“Žil 2 roky v thajskom kláštore. A prišiel tam o myseľ. Začal im presúvať veci. Vraveli mu, že nemôže, že je to posvätné. Ale nevedel prestať. A tak ho vyhodli na ulicu, je to Thajsko.”
Fúú, to je príbeh!
“A to nie je všetko,” pokračuje.
“Našli ho potom behať nahého v lese a tak ho zavreli.”
“V thajskom väzení?”, uisťujem sa. “V thajskom väzení,” Daniel súcitne opakuje.
Oh, bože.
NIKDY by som neprial NIKOMU zajatie v thajskom väzení.
A už vôbec nie po tom, čo sa práve zbláznil.
“Áno,” pokračuje…
“Naviac ho zavreli v samotke. Jedna miestnosť na všetko: jedlo, spánok, záchod, ktorý nikto nečistil. Trvalo 5 mesiacov, kým sa ambasáde podarilo ho oditaľ dostať.”
“5 mesiacov šialenstva v thajskom väzení,” vravím.
Daniel prikývol.
“Ako sa z tohto zotavil?”, pýtam sa.
“Vieš Radovan, vraveli, že ho máme dať na psychiatriu. Ale moja mama odmietla. Spravila správnu vec. Vzala ho domov a zaplavila láskou. A vďaka tomuto sa uzdravil.”
“Šialený príbeh,” hekám.
“A to je len polovica,” Daniel dodáva: “Keď ho mama zobrala domov, najprv to pokračovalo. Robil šialené veci. Ale nič mu nikdy nevyčítala, iba dávala lásku.”
“Ale viac hovoriť nebudem,” Daniel zakončil.
“Netreba,” vravím.
Všetko dôležité povedané bolo.
Drahý priateľ — svet je tvrdé miesto, správne?
A problém života je, že je vo svojej podstate neuspokojivý.
Zranenia, choroby, zlyhania, ťažkosti, chyby, prekážky, zrady, sklamania, zlomené srdce, naviac prchkavosť úspechov i všetkých príjemných vecí…
Toto je realita života.
Ktorá nás všetkých privádza k šialenstvu.
Nie je to iba Christopher, ktorý sa zbláznil a skončil väznený.
Všetci zažívame šialenstvo a sme zotročení — svojim vlastným vzorcom mysle, ktorým je POPIERAŤ realitu. Pretože bolí, správne?
Vyzerá to byť zákon prírody:
Veci, ktoré chceme sa nedejú a tie, ktoré nechceme dejú.
A tak, frustrovaní zo skutočného života, ktorý môžeme zažívať, vytvárame vo svojich hlavách fiktívny – žijeme v predstavách – perfektných scenároch sveta, ktorý však neexistuje.
A tým náš skutočný život zanedbávame.
Ale pritom práve tento život, prítomnosť, je jediné reálne miesto, kde kedy môžme byť.
Minulosť nejde zmeniť.
A budúcnosť je dieťa prítomnosti.
Akokoľvek nepríjemná, či bolestivá prítomnosť je.
Preto byť Vašim vlastným majstrom v tento prítomný moment je jediný spôsob, akým z minulosti vyťažiť a vytvoriť budúcnosť, ktorú skutočne chcete.
Ale to znamená…
Potrebu byť v realite PRÍTOMNÝ.
A to nejde, kým ju popierame, pretože sa nám nepáči.
Aby Vaša myseľ bola skutočne schopná s realitou prítomnosti vytrvať, bez ohľadu na to, či je príjemná, alebo nie, je potrebná jedna kľúčová kvalita: Akceptácia.
Kompletné prijatie vecí takých, aké sú.
Akceptácia…
Nie je to isté, čo ľahostajnosť.
Prijatie neznamená, že je Vám všetko ukradnuté.
Naopak!
Akceptácia je sloboda.
Pretože jedine, keď dokážete pozrieť pravde do očí, môžete výjsť von z ilúzie a slepých reakcií, popieraní, bažení a únikov.
A vybrať si vedome, kým skutočne chcete byť.
Keď viac nie je nič, čo by “nemohlo” byť, pretože to popierame, “môže” zrazu byť všetko. To je nezrovnateľne väčšie spektrum možností, z ktorých si zrazu môžeme vybrať.
V jadre čoho stojí: Akceptácia.
Preto Vás pozývam…
Nečakajte na prijatie druhých, buďte si vlastnou akceptujúcou mamou.
Príjmite Vaše “tiene,” bez toho strácať kvôli ním nádej. Príjmite Vaše “dary,” bez toho cítiť sa z nich nadradene. Príjmite, že ste v živote presne tam, kde práve ste.
Potom sa nadýchnite…
A spravte JEDEN správny krok vpred.
Na Vaše víťazstvá!
~ Radovan =)